Naša spoločnosť nie je schopná prijímať absurdnosť a krutosť života. Je starostlivo udržiavaná v iluzórnej predstave o tom, že všetko je viac-menej tak ako má byť, vrátane našich malicherných každonenných starostí, ktoré ale k životu nevyhnutne patria a je preto ospravedlniteľné, ak dávame prednosť budovaniu kariéry pred zveľaďovaním svojich politických názorov a zaoberaním sa vlastnou zodpovednosťou nad svetom.

Kedysi si v takomto druhu pohodlia žili ľudia v mestách, tvoriaci triedu meštianstva. Dnes už nie je táto skupina natoľko homogénna, aby bolo možné ju jednoducho popísať, ale prívlastok "meštiansky" má význam, ktorý stále efektívne popisuje určité skutočnosti. Napr. v umení sa používa na označenie publika, ktoré je náročné na to, aby sa mu dostalo toho, čo očakáva - a to je zvyčajne zábava. Filmy, ktoré dnes vznikajú v Hollywoodskej produkcii majú práve takýto charakter. Slúžia na jednoduché pobavenie, alebo jednoduché zamyslenie sa. Vždy je ale splnené očakávanie výhry dobra nad zlom, alebo aspoň náznaku čakajúcej odplaty, resp. satisfakcie. Meštiak je dosť vzdelaný a aj pomerne inteligentný na to, aby vedel, že umenie má svoju hodnotu, preto ho čiastočne podporuje.

Problémom ale je, že meštiackym očakávaniam sa snaží vyhovieť aj mnoho médií. Denník SME je jedným z najlepších príkladov. Zamyslime sa nad charakterom správ, ktoré sa nám od neho dostávajú. Tragédie sú kompenzované ľahkou zábavou, bulvárnejšie správy správami o kultúre a názormi odborníkov. Trochu vedy, trochu športu, ekonomika a neproblematická rubrika pre inteligentné ženy. SME nás nikdy nenechá paralyzovaných nad tragickou situáciou chudobného obyvateľstva v Južnej Amerike, ani neukáže dokumentárne fotografie rozkúskovaných pozostalostí samovražedného atentátnika, či angolské ženu, ktorej nášlapná mína odtrhla končatinu. Nesnaží sa zdôrazniť vlastnú úlohu v celosvetových problémoch a ani primäť čitateľov k aktivite... Na druhej strane však v čitateľoch vzbudzuje pocit ukojenej zodpovednosti, keď ich vybáda k písaniu vlastného blogu. Typickí čitatelia SME nemajú potrebu stavať sa k politickému životu dôsledne kriticky.

Uvedomujem si, že priemerní čitatelia tohoto článku budú podobní. A predpokladám, že všetci z nich už počuli o existencialistickej filozofii J.-P. Sartra, takže vedia, že podľa nej nesú v každom svojom čine zodpovednosť za celé ľudstvo. Znie to možno príliž "krasodušne", ale stojí za to zamyslieť sa nad tým, za čo človek skutočne môže niesť zodpovednosť.

Napadol ma príklad, ktorý je možno extrémny, ale myslím, že dokáže vykresliť to, čo chcem povedať. Dnešná správa o tom, že Fidel Castro má obrovský majetok v niekoľkých bankách vo svete. Možno to nie je pravda, ale keby aj bola, uverili by sme jej vcelku ľahko, tak ako veríme všetkým správam o porušovaní ľudských práv na Kube. Zamyslime sa nad tým, ako by sme asi prijali správu o ich potenciálnom dodržiavaní. Táto správa jednoducho nezapadá do systému našich očakávaní a zdá sa nám prakticky úplne nemožná (napokon, je vôbec krajina, kde sa ľudské práva 100percentne dodržiavajú?). Trúflo by si nejaké hodnoverné médium takúto správu uverejniť, za predpokladu, že by bola pravdivá? Je vôbec možné, aby takáto správa mohla byť pravdiva v systéme, kde komunizmus nemôže byť režim, v ktorom je možné dodržiavanie ľudských práv?

To, čo sa tu snažím naznačiť nie je to, že by snáď Castrov režim mohol fungovať, ale to, že už naše očakávania tvoria systém a už našimi očakávaniami zaň teda nesieme zodpovednosť. Spoločnosť, ktorej idea pravdy sa svojim spôsobom zakladá na očakávateľnosti (napr. prírodné zákony vo vede sú formulované práve na základe predpokladu opakovania, teda na základe očakávaní) je vystavená nebezpečnosti "kretenizácie" (veľmi výstižný termín, ktorý používa Marx, aby vyjadril, ako pôsobí na robotníkov odcudzená práca a ktorý ja používam v inom kontexte, ale s tým istým významom - zužovanie poľa, v ktorom je človek schopný kriticky myslieť a konať). je teda dôležité, aby si ľudia uvedomili , že vo sfére ľudských aktivít, ako aj prírodných dejov, je očakávateľnosť limitovaná slobodou jednotlivcov a prírodnou náhodilosťou. Je pre nás nevyhnutné túto limitovanosť prijať, pretože akonáhle sa role prehodia a bude to práve naša túžba po očakávateľnosti ľudských aktivít, ktorá bude obmedzovat ľudskú slobodu a deformovať pohľad na prírodu, staneme sa ešte väčšími kreténmi než Sme.

Dodatok: Ak ste dočítali môj článok až do konca a nenechali sa odradiť mojim kontroverzným príkladom s Castrom, nemusíte sa tak veľmi báť hrozby malomestskej kretenizácie. Ak ešte Váš systém očakávaní zvládol akceptovať zmienku o potenciálnom dodržiavaní ľudských práv na Kube, zaslúžite si veľkú odmenu - tou nech Vám je uspokojenie Vášho očakávania - čitatelie SME a prispievatelia do ich blogu nie sú komunisti (teda, ani ja nie). Ale nehovorte mi, že mi neveríte, a že komunistka byť musím - veď predsa taký článok možno čakať len od komunistky.